Kvôli deťom. Je totiž najvyšší čas pozdvihnúť hlas za naše deti a vnukov. Teraz. Dnes. Následky dnešných našich rozhodnutí budú žať deti. Je potrebné „kričať zo striech“, čo sa tu už dlhodobo deje. Dnes totiž denne hovoríme iba o právach dospelých ľudí. Mnohí sa bijú do pŕs a zápasia o svoje individuálne dobro. To je však iba číre sebectvo. Individualizmus. Kde zostali DETI v tejto ľudskoprávnej agende dospelých jedincov? Kde je ich miesto v živote, nás, dospelých? Je pre mňa smutným konštatovaním, že ani v 21. storočí, svet dospelých nedokáže ochrániť dieťa. Nechceme ochrániť všetky počaté deti, pretože nevieme/nechceme pomôcť ich matkám a otcom. Nevieme ochrániť deti pred zneužívaním, zanedbávaním a týraním. A keď belgický parlament prijal veľkou väčšinou prelomový zákon o eutanázii detí, v niektorých našich médiách sa objavili titulky akoby sme našli liek proti smrteľnej chorobe: Deň D je tu! Belgicko schválilo eutanáziu pre deti“.Stratili sme už všetku súdnosť? Stratili sme zdravý rozum? Je toto dobro a najlepší záujem detí?

Mnohí sa ma pýtajú, čo sa stalo, že práve teraz organizujeme petície, referendum? No nestalo sa nič nové, len my sme sa „zobudili“. Počas celých 20 rokov sa feministické organizácie na Slovensku usilovali vniesť do našej legislatívy rodovú agendu. Vediac, že netreba prebudiť tú obrovskú masu väčšiny, ktorá by im to nikdy neschválila, potichu pekne zhora boli (a doteraz sú) prijímané rôzne dokumenty bez toho, aby ľudia čo i len tušili, o čo ide. A to nehovorím iba o laickej verejnosti; ani odborná verejnosť nebola nikdy prizvaná k diskusii. Kto sa len trochu ozval proti, okamžite bol vysmiaty a odignorovaný, pretože podľa nich je presadzovanie rodovej agendy záväzkom SR ako členskej krajiny EÚ. Na základe tejto požiadavky sa tieto aktivistky dostali aj do štátnych štruktúr. Je to však zavádzanie. Slovensko nemá žiaden právny záväzok voči EÚ, z ktorého by vyplývala povinnosť akceptovať rodovú ideológiu. A že, rodová rovnosť rovná sa rovnosti medzi mužmi a ženami, to by im už v súčasnosti nemal uveriť nikto. K týmto hlasným krikom feministiek, ktoré sa nazývajú ľudskoprávnymi aktivistkami, sa postupne pridali aj homoaktivisti a v poslednej dobe aj LGBTI skupina (Lesba, Gay, Bisexuál, Transsexuál, Intersexuál). Hovoria o ľudských právach a tvrdia, že im ich my, väčšina, upierame.

Hovoria :

  • Referendom upierate práva párom rovnakého pohlavia.

Neexistuje právo na registrované partnerstvo, ani na adopcie detí. Európsky súd pre ľudské práva vyslovil, že nie sme povinní prijať registrované partnerstvá, ale ak ich už prijmeme, ostatné už nebude na našom rozhodovaní v parlamente. Dnes už nikto nespochybní, že registrované partnerstvá sa spájajú s adopciou detí. V roku 2002ešte homoaktivisti tvrdili, že chcú len registrované partnerstvá. Dnes sú v týchto krajinách homomanželstvá a povolené adopcie detí . Adopcia detí párom rovnakého pohlavia je EXPERIMENT na deťoch! A to nemôžeme dovoliť. Nemôžeme skúšať či to vyjde, či nevyjde. Ak prídeme na to, že to nebolo správne, čo urobíme? Ospravedlníme sa im? Alebo ich finančne odškodníme?

  • Referendum je zbytočné.

Referendum nie je zbytočné, pretože v našej krajine sú opakované snahy o uzákonenie registrovaných partnerstiev pre páry rovnakého pohlavia na úroveň manželstva muža a ženy. A s tým je spojená adopcia detí. Referendom sa dajú ochrániť deti. Možno len dočasne, ktovie, ale aspoň to urobme.

  • Na referendum sa minú peniaze, ktoré mohli ísť na podporu rodín.

Táto téza svedčí o úplnej  neúcte k Ústave Slovenskej republiky, k demokracii, ale hlavne k názorom ľudí a ich právu rozhodovať. V parlamente neprešiel návrh, ktorý by vyriešil tieto otázky bez referenda.  Ľudia si náklady na svoje právo rozhodovať v referende dávno predplatili vo svojich vysokých daniach. Vzniesol niekto požiadavku na preplatenie volieb, v ktorých sa zúčastňuje 16 percent občanov? Nedá mi tiež nepripomenúť, že túto sumu už niekoľkokrát vrátili do štátnej pokladne občianski aktivisti z mimovládnych organizácií, ktoré podporujú Alianciu za rodinu. V sociálnych službách a v školstve pracovali (a pracujú) v prospech rodín v núdzi často za minimálne mzdy a ešte k tomu aj odviedli množstvo hodín dobrovoľnej práce.

  • Máme vážnejšie problémy.

Je treba si uvedomiť, žekorupcia, vplyv peňažných skupín, nezamestnanosť, štátny dlh, chudoba rodín a ďalšie problémy sú iba dôsledkom doby, v ktorej žijeme. Je potrebné hľadať príčiny a tie systematicky odstraňovať.Vieme presne, kto má na kompetencie a zodpovednosť.

  • Polarizujete verejnosť a šírite nenávisť.

Nie sme to my, kto búri verejnosť. My iba reagujeme. Homoloby a aktivisti LGBTI komunity burcujú spoločnosť. Na ich ideologické aktivity sú vyčleňované peniaze z verejných zdrojov, teda z našich daní. Slovenská vláda napríklad vyčlenila v roku 2012 pre aktivity homoloby 482 957 €, pre pro life alebo pro family organizácie 0 €. Stotožňuje sa s týmto široká verejnosť? A čo sa týka nenávisti. Skúste nájsť jeden dôkaz o tom, že sme vystupovali nenávistne. Skôr je to naopak.

  • Homosexuálne orientovaní ľudia nemôžu žiť ako ostatní občania.

Štát, ani nikto iný, sa naozaj nemôže zbytočne miešať do života dospelých ľudí, ktorí poctivo pracujú, odvádzajú dane, plnia si povinnosti. V prípade manželstva však dôvod intervencie existuje. Manželstvo totiž nie je súkromnou vecou. Sú tu deti. Zásahy štátu majú teda opodstatnenie, pretože má zodpovednosť zaručiť vždy a všade najlepšie dobro pre dieťa. Druhou otázkou je zlepšenie občianskeho života párom rovnakého pohlavia. Ak je to nedostatočné, treba to riešiť. Iste ste si všimli, že homoloby už vôbec nepožaduje úpravu dedičských vzťahov, či možnosť nahliadať do zdravotnej dokumentácie. Doteraz taká požiadavka nezaznela. Zdá sa, že tieto problémy sú vyriešené.

  • Pozrite sa ako vyzerá tá vaša tradičná rodina.

Áno, dnešná rodina tvorená mužom, ženou a deťmi doslova živorí. Pomoc rodinám zo strany štátu alebo samospráv je na bode mrazu. Nejaká podpora existuje, keď sa už rodina ocitne v sociálnom vylúčení. Avšak funkčné rodiny nemajú dostatočnú podporu. Starostlivosť a výchova detí je náročná úloha. Bez pomoci štátu a miestnej komunity to rodičia často nezvládajú. Som presvedčená, že keď bude mať rodina, ako ju doteraz poznáme, výnimočné miesto v spoločnosti, jej členovia túto úlohu zvládnu.

Začnime konečne pozerať na svet očami detí. Začnime ich konečne chrániť!
Je najvyšší čas žiadať, aby sa pri tvorbe politík vždy posudzoval ich vplyv na dieťa, a teda na rodinu!

Preto príďte k prvému občianskemu referendu a vyjadrite 3x ÁNO v prospech detí!

Anna Verešová