Moja reakcia na knihu Láske sa treba učiť vyvolala kontrareakciu aj zo strany Tomáša Lencza, ktorú uverejnil na stránke vydavateľa Nové Mesto. Tak tu je moja odpoveď. Odporúčam čítať  články postupne, tak to nadobudne zmysel.

Trinásťročná Matka Božia?

K odhadu pána Lencza o trinásťročnej Márii v čase zvestovania. Nevieme zo svätého Písma,  koľko mala Panna Mária rokov, keď otehotnela, ale vieme, že bola vo veku, v ktorom už bola zasnúbená s tesárom Jozefom teda vo veku, v ktorom sa mohla rozhodovať aj pre manželstvo a vládala sama prekonať cestu okolo  150 kilometrov z Nazareta do Ayn Karimu a pomáhať s dieťatkom svojej príbuznej sv. Alžbete. Slovné spojenie „poznať muža“ má Panna Mária zo Svätého Písma. Tento argument veľmi ťažko odôvodňuje obsah knihy Láske sa treba učiť pre dnešné 8-11 ročné deti.

Nie je spor v tom, či láskavo alebo prísne!

Reakcia obsahuje pekné časti o  nevyhnutnosti vnímavého načúvania a trošku kontroverznejšie časti o prirodzenosti rôznych názorov, hlavne čo sa týka morálky. Táto téza platí iba do istej miery a tou mierou je rozlíšenie dobra a zla. Porovnávať tieto knihy s Teológiou Jána Pavla II. je skutočne nepatričné, (ako správne poznamenal autor reakcie) a dopúšťa sa veľkého omylu, ak v nich vidí podobný prístup. V mnohom sú však jeho vlastné názory na oveľa vyššej úrovni. Tomáš Lencz hovorí: „K láske, ktorá je najhlbšou poslušnosťou Bohu a najhlbšou sebarealizáciou zároveň.“ Áno, o takejto láske, ktorá je poslušnosťou voči Bohu by som rád počul hovoriť vo výchove k manželstvu a rodičovstvu. Takúto definíciu lásky, ale autori našim deťom a rodičom neponúkli. Výchova vyžadujúca poslušnosť bola označená za zastaralú.

Lencz uhýba, ak do diskusie prináša spor, ktorý neexistuje. Hovoriť láskavo alebo prísne?  O tom však sporu niet. Sporom je či hovoriť pravdu alebo ponúkať lož.

Takisto niet sporu, že by sme mali hovoriť o čnosti, ale mali by sme hovoriť aj o „zle“, (po kresťansky o „neresti“ alebo „hriechu“). Kniha však  veľmi nehovorí ani o čnostiach. Ako sa má správať chlapec k dievčaťu v sexuálnej oblasti, čo si môže a kedy si to môže dovoliť a už vôbec nehovorí o čnosti čistoty, tak podstatnej pre manželstvo. Aké skutky má konať, aby sa stal mužom a otcom a dievča stalo ženou a matkou. Nehovorí ani na jednom mieste o dojčení. Hovorí o emóciách ako je hnev, závisť. Výchova zamlčiavajúca to, že naša ľudská povaha je naklonená k zlému a to špeciálne v dnešnej presexualizovanej dobe znamená  odmietnutie celostného prístupu k osobe.

Netvárme sa, že ohrozenia tu neexistujú, veď aj autori si ich uvedomujú, avšak akoby nevchádzali do srdca, v ktorom sa rodia zlé myšlienky, slová a skutky pri telesných závislostiach a nerestiach a práve pri najcitlivejších otázkach,  ich odpoveď zlyháva. Nie je spor v tom, že pravda sa má hovoriť s láskou a pravda bez lásky je zneužívaná len ako zbraň na zranenie. Buďme pravdivý v láske, hovorí sv. Pavol. A pravda sa dá vyjadriť aj jemne a láskavo. Tak ako to urobil Ježiš s cudzoložnými ženami. Diagnostika hriechu v jeho rozhovoroch nechýbala nikdy, takže spor či hovoriť o čnostiach alebo o hriechu sa vyriešil už dávno a elegantne s najvyššou autoritou.

Masturbácia

Tomáš Lencz  neúplne citujúc Katechizmus tvrdí, že zaujatý kritik by mohol považovať za propagáciu masturbácie aj tento text. Na ospravedlnenie nehorázneho znenia tejto časti knihy je to skutočne slabý argument. Katechizmus na rozdiel od knihy hovorí jasne, že masturbácia je závažne nezriadený čin. Naviac tieto pasáže z Katechizmu nie sú zaradené v náboženskej výchove pre druháčikov na základke.

Tomáš Lencz obhajuje postoje autorov ako odovzdávanie tzv. vecných informácií. No pokiaľ viem nejde  len o to, že sa budú druháci na základnej škole učiť o pyskoch ohanbia. Nerozumiem v čom ich to obohatí, čo také cenné sme im dali, ak im odovzdáme tieto tzv. „vecné“ informácie. To je proste biológia. Oháňať sa tým, že siedmaci už nepočúvajú na hodinách biológie je nevhodné. Spýtajte sa potom siedmakov, čo si pamätajú z druháckeho učiva.  Kniha sa odkláňa od výchovného cieľa, ktorý rodičia svojim deťom želajú. Čistotu vzťahov, vernosť a pevnosť manželskej lásky.

Spôsob na obhájenie všetkého

Aké faily obsahovala doterajšia diskusia zo strany niektorých obhajcov knihy? Dočkali sme sa toho, že  v našom „kresťanskom“ spoločenstve máme rôzne názory na masturbáciu, na čistotu, na to, či máme alebo nemáme deťom hovoriť o manželstve, ale informácie, čo je kondóm a ako  sa navlieka na penis, prípadne ako prebieha súlož s dvojstranovými slovnými detailami na úrovni neskutočne podrobnej lekárskej prehliadky pohlavných orgánov priamo “v čase”  sú proste „vecné informácie“, ktoré druháčikovia na základnej škole mať majú. Som šokovaný, že je možné hájiť neobhájiteľné a pritom sa odvolávať sa na Jána Pavla II..  A potom sa k tomu pridá tvrdenie, že to nemá byť katechetická príručka… Čo sa tým má naznačiť? Že to nemusí byť v súlade s Katechizmom?  Pri formuláciách, ktoré sú s ním rozpore, zas iní napíšu, že nám nejde o „moralizovanie“ (masturbácia, kondóm, antikoncepcia, AIDS). Tam, kde došlo k stanovisku Subkomisie KBS pre školstvo (širokého tímu odborníkov na úrovni katolíckej cirkvi) sa povie, že by bolo dobré ak by sa vyjadrili odborníci. Nie je to trošku urážka odborníkov? Pri „vecných“ poznatkoch odignorujeme, že v danej oblasti existuje štátny vzdelávací program schválený celým tímom odborníkov, ktorí zvážili vhodnosť informácií pre vekovú štruktúru a vyspelosť žiakov. Prečo? Lebo vydaná kniha je dobrá? Lebo máme zopár učiteľov, ktorí tvrdia, že siedmaci sú bujarí a nesústredení na prijímanie „vecných“ poznatkov?  Takto sa dá vyvinúť spôsob na obhájenie všetkého.

Emócie a výchova

Tomáš Lencz si nachádza vo svojej kritike slameného panáka keď tvrdí: „K výčitke, že autori nerozlišujú pozitívne a negatívne emócie a všetky považujú za legitímne, čo vedie k výchove malých tyranov, azda toto: Chromík cituje článok 1768 Katechizmu, aby dokázal, že vášne môžu byť dobré aj zlé, ale Katechizmus v predchádzajúcom článku hovorí, že vášne samy osebe nie sú ani dobré, ani zlé, ale takými sa stávajú v kontexte rozumu a vôle.“

Vo svojom texte som však autorom knihy vyčítal  toto: „Medzi emócie autori radia aj hnev, či závisť. Polopravda je mnohokrát horšia ako lož. Skutočne platí, že vášne (city) samy v sebe nie sú dobré alebo zlé. To, čo autori úplne jasne nepovedali je, že vášne sú morálne dobré, ak prispievajú k dobrému konaniu; v opačnom prípade sú zlé. Vzrušenia a city sa môžu stať súčasťou cností alebo sa môžu v nerestiach zvrhnúť. (KKC 1768)

Moja kritika sa pri emóciách týkala najmä obsahu prvej časti určenej mladším deťom a správaniu sa detí. Tu platí moja námietka, že  nerozlišuje prejavy emócií a radí rodičom zle ohľadom výchovy. Dáva rodičom zlé rady o akceptovaní nevhodných prejavov emócií dieťaťa a očierňuje „tresty“ ako ponižujúce správanie.

Súhlasím však s tvrdením pána Lencza, že v druhej časti knihy sú opísané aj príklady, ktoré prejavy emócií rozlišujú lepšie. Knihy však kupujú osobitne a vychádzajú postupne, preto musia zachovávať morálnu integritu aj osobitne. Môžem však len znovu zopakovať, že viac a lepšie som sa o emóciách, o charaktere, o vzťahoch medzi mužom a ženou dozvedel z Verneoviek a Mayoviek.

Potraty

Tomáš Lencz tvrdí, že autori nemohli použiť pri potrate výraz, že ide o vraždu dieťatka, lebo je to ťažko spracovateľné pre dieťa. Pre to isté dieťa, ktorému vysvetľujú pohlavný styk, ochorenie AIDS, sex s chorými na AIDS, či to, že ak sa rozhodnú mať sex s chorým na AIDS mali by mať kondóm. Tým deťom, ktorým na dvoch stranách autori podrobne popisujú ako zvlhne a zhrubne vagína a stoporí sa penis pri sexuálnom styku.

Lencz zavádza, keď tvrdí, že aj Katechizmus hovorí pri potrate iba o zárodku a „o vražde iba v súvislosti s novorodencom.“  V prvom rade, ide o citát z Didaché a ani tento citát nemožno takto vysvetľovať. Katechizmus hovorí o usmrtení neviniatka pri potrate. (KKC 2272) Hovorí  o ľudskej bytosti od počatia, o nenarodenom dieťati, ktorému treba priznať ochranu a že zákon má stanoviť trestné sankcie za každé úmyselné porušenie jeho práv. (KKC 2273)

Tomáš Lencz spomína, že autori majú prístup podobný ako Ján Pavol II., ale ten to Encyklike Evangelium Vitae to napísal inak: „Morálna závažnosť umelého potratu sa javí v celej pravde, ak uznáme, že tu ide o vraždu, a najmä keď sa vezmú do úvahy osobitné okolnosti, ktorú ho definujú. Zavraždená je ľudská bytosť na prahu života, a teda bytosť najnevinnejšia, akú si vôbec možno predstaviť: nemožno ju preto nikdy považovať za útočníka, tým menej za nespravodlivého útočníka! Je slabá a bezbranná do tej miery, že je zbavená aj tej minimálnej formy obrany, akou je u novonarodeného dieťaťa jeho prosebné kvílenie a plač. Je úplne zverená starostlivosti tej, ktorá ju nosí v lone. Ale niekedy je to práve ona, matka, ktorá urobí rozhodnutie a žiada zavraždenie tejto bytosti, ba i sama ho spôsobí.“

Budeme aj o ňom  hovoriť, že zbytočné moralizoval? Tu zrejme obhajcovia knihy použijú to, že kniha nie je určená veriacim či to, že nejde o katechetickú príručku. Autorom som vyčítal pri potrate politickú korektnosť. Argument, že o dieťatku hovorí v iných častiach je irelevantný. Dnes sa jazyk mení v závislosti od toho, či je dieťa chcené alebo nie je, presne tak to robia liberáli. Ak dieťatko chcú, tak ukazujú snímky ultrazvuku a hovoria „čakáme bábätko“. Ak ho nechcú, hovoria o „plode“, „embryu“, či ešte lepšie zhluku buniek, pri ktorých matka má právo „ukončiť tehotenstvo“.

Znásilnenie „pochvalou“

Lencz môjmu argumentu, že kladenie vulgárnych narážok na úroveň znásilnenia je degradáciou závažnosti znásilnenia oponuje tým, že je to „zodpovedané článkom 2356 Katechizmu: „Znásilnenie je násilné vniknutie do pohlavnej intimity nejakej osoby.“ Katechizmus teda neobmedzuje znásilnenie výlučne na vynútený pohlavný styk, ale možno ho aplikovať aj na iné závažné formy degradovania človeka na sexuálny objekt.“

S týmto tvrdením nesúhlasím. Pri všetkej úcte verbálne poznámky pochvalného charakteru nie sú znásilnenie. Ak autori chceli podať „vecné“ informácie civilnou rečou, tak sa v tejto veci sekli. Takéto informácie nie sú vecné! V slovenskom Trestnom zákone a ani v slovenskej spoločnosti sa znásilnením určite nerozumejú verbálne poznámky pochvalného charakteru a ani vulgárne odsúdeniahodné poznámky, ktoré môžu napĺňať znaky iných deliktov.

Nepochopenie Lencza možno vzniklo z neúplného citovania a vysvetlenia Katechizmu. Sväté písmo hovorí o znásilnení na zopár miestach ( Kniha Genezis 34:2, Kniha Sudcov 19:24, Kniha Sudcov 20:5, 2. kniha Samuelova 13:14, Kniha Judita 9:2, Kniha Ester 7:8, Kniha proroka Zachariáša 14:2) a ak nejde o prenesený duchovný význam vždy ide o pohlavný čin násilnej povahy fyzického charakteru, nikdy nie o verbálne pochvalné poznámky na vzhľad.

Katechizmus treba citovať tak, aby obsahoval celistvý výrok. Znásilnenie  totiž porušuje aj právo človeka na fyzickú neporušiteľnosť. (KKC 2356) Vždy ide o násilné vniknutie. Kľúčové je slovo „pohlavná intimita“. Slovo intímny je v Katechizme použité len na dvoch miestach a to v súvislosti s manželským úkonom (KKC 2362) alebo v súvislosti s intímnym stykom pri inceste (KKC 2388).

Slovo znásilnenie sa nachádza sporadicky  v troch dokumentoch pápežov (Querida Amazonia, Christus vivit, Evangelii gaudium) a vždy vo význame násilného fyzického úkonu pohlavného charakteru. (znásilnenie amazonských žien, vojnové znásilnenie, potrat po znásilnení). Neznižujme závažnosť znásilnenia neopodstatneným rozrieďovaním tohto skutku a miešaním pojmov v detských hlavičkách!

Manželstvo a láska

Tomáš Lencz považuje moje výhrady k definícii lásky  za hranie sa so slovami, ale tak to nie je. Práve to je podstatné, čo je láska. Opisovať lásku k osobe vo formáte lásky k veciam je nízka úroveň.

Nielen ja, ale aj on vo svojej kritike navrhuje oveľa lepšiu definíciu lásky a cestu, ale autori ju do knihy nedali. „Kontextom“ je vraj jasne zodpovedané to, že ide o slobodu ku konaniu dobra, „t. j. láska a čistota ako opak závislosti a hriechu.“ Nevšimol  som si slovo čistota v tomto kontexte, ani pri masturbácii a ani pri odpovedi  na AIDS, keď autori tvrdili, že sexuálna aktivita je spontánny a prirodzený  prejav citovosti. Predmanželskú čistotu som si ani všimnúť nemohol, lebo ani to civilné manželstvo v nej spomenuté nebolo. Kniha zlyháva práve v oblastiach, v ktorých máme najväčšie problémy.

Lencz tvrdí, že je to iný jazyk, ale to isté a autori sa chceli vyhnúť „slovám“ na ktoré je spoločnosť alergická.  Slovám ako je manželstvo, svadba, čistota? No nezdá sa mi, že by sme sa v Taliansku či na Slovensku stali alergickí na rozprávky o tom, ako princ zabije draka, oslobodí princeznú a nakoniec je z toho  veľká svadba, po ktorej žijú šťastne až kým nepomreli.

Potom je lepšie deťom rozprávať rozprávky, lebo je v nich lepšia sexuálna výchova, ako v tejto kresťanským vydavateľstvom vydanej sexuálnej „nevýchove“. Ešte aj naša štátna výchova obsahuje výchovu k manželstvu a rodičovstvu, naše zákony manželstvo oceňujú a Ústava nemá problém spomínať manželstvo tiež. Naši politici sú schopní o manželstve hlasovať ústavnou väčšinou.  Nemôžu kresťanskí rodičia takúto snahu autorov vidieť skôr ako prejav zbabelosti a ústupu od hodnôt, v časoch, keď sa opačná strana nebojí používať slovo manželstvo v prekrútenom  význame slova v knižkách pre najmenšie deti?

Homosexualita

Kniha vraj tvrdí pri homosexualite tvrdí presne to isté čo ja. Autori hovoria  pri príťažlivosti k rovnakému pohlaviu s nálepkou gej, lesba a o sexuálnej identite, ktorá sa nemá posudzovať. Ja hovorím pravý opak. Nenálepkujme tých, ktorí cítia príťažlivosť nálepkou geja či lesby. Neoznačujme to za ich identitu! Od činu sa človek môže odpútať, ak ich nálepkujeme a tvrdíme, že homosexuálne správanie patrí k ich identite, potom by museli poprieť sami seba, pri snahe o čistý život a to je lož. Oni rovnako ako my, môžu naplniť svoju pravú identitu práve snahou o čistotu vzťahov. Vzhľadom na citovanú Chartu, je tvrdenie Lencza, že s autormi hovoríme to isté, skôr jeho želaním, inak by táto výhrada nevznikla u viacerých osôb.

Tomáš Lencz bohužiaľ obhajuje to, aby sme dieťaťu hovorili o pyskoch ohanbia, o rizikách AIDS, o kondóme, potrate, masturbácii, ale odmieta ako nevhodné, aby sme (rovnako vecne a vedecky) hovorili o rizikách homosexuálneho správania pre kategóriu 8-11 rokov. Zišiel by sa tu konzistentnejší prístup.

Nesprávne uplatnený princíp graduality

Lencz sa pri hodnotení knihy hovorí, že jej prístup má solídnu oporu v učení cirkvi, akým je  princíp graduality sv. Jána Pavla II.. Neviem, či toto má ospravedlniť závažné protiklady s učením katolíckej cirkvi. Ide o jedno z najväčších pochybení autora reakcie.

Kniha pri nevinných deťoch neuplatňuje princíp graduality, ale skôr princíp „degraduality“! Deti sú v tomto veku nevinné a prístupné láskavej čistej plnej pravde viac ako dospelí, ktorí už žijú v zložitej morálnej situácii zranenej zlom a ktorí sa snažia o rast v dobre a odpútanie sa od zla. Uplatňovať na nich v učení a odporúčaniach „princíp graduality“ znamená špiniť ich čistotu.

A ani pri dospelých cirkev princíp graduality nikdy (a nikdy znamená nikdy) nevzťahuje na učenie, ohlasovanie morálky a doporučenia:

„Ale je to jedna a tá istá Cirkev, ktorá je súčasne Učiteľkou a Matkou. Preto vždy vyzýva a povzbudzuje na to, aby sa prípadné manželské ťažkosti riešili bez falšovania a porušovania pravdy. Cirkev je presvedčená, že nemôže jestvovať skutočný protiklad medzi Božím zákonom o odovzdávaní života a zákonom o pestovaní manželskej lásky.91 Preto konkrétna vychovávateľská starostlivosť Cirkvi musí byť vždy súdržná a nikdy ju neslobodno oddeľovať od jej učenia. S tým istým presvedčením, aké mal náš predchodca, opakujeme jeho slová: „V ničom nezľaviť zo spasiteľného učenia Krista je vynikajúcou formou lásky k dušiam.“92“  (Familiaris Consortio, 33)

„Preto takzvaný ‚zákon postupnosti’– čiže postupné napredovanie – nie je to isté ako ‚postupnosť zákona’; akoby v Božom zákone jestvovali rozličné stupne a formy prikázania platného pre rôznych ľudí a rozličné stavy. (Familiaris Consortio, 34)

Zhovievavý postoj pri konkrétnej situácii neznamená oslobodenie od mravného zákona. Mravné zlyhanie nikdy nemožno schvaľovať a tým menej doporučovať. Familiaris Consortio hovorí o dvoch krajnostiach. Jednou krajnosťou je považovať učenie cirkvi za akýsi ideál. Nie je ideál, je to mravný zákon, ktorému sme podriadení. Druhým extrémom by bolo tvrdenie, že morálne poklesky v mravnej oblasti sú vždy a za každých okolností smrteľným hriechom. Familiaris Consortio to hovorí jasne:

„V tejto súvislosti nemožno sa zrieknuť výchovy k čistote ako k čnosti, ktorá napomáha opravdivý rozvoj osoby k zrelosti, aby si vážila a rozvíjala „manželský význam“ tela. …

Vzhľadom na úzky zväzok medzi sexuálnym rozmerom ľudskej osoby a jej etickými hodnotami výchova má viesť deti k chápaniu a hodnoteniu mravných predpisov ako nevyhnutnej a cennej záruky zodpovedného osobného rastu v tom, čo k ľudskej sexualite patrí.

Preto sa Cirkev rozhodne stavia proti takej forme sexuálnej výchovy, odtrhnutej od mravných zásad a tak často rozširovanej, ktorá v podstate nie je ničím iným ako prípravou na pôžitkárstvo a podnetom – už v rokoch nevinnosti – k strate vyrovnanosti, čím sa otvára cesta nerestiam.“ (FC, 37)

Vysvetlenie na záver

V článku sa trikrát zdôrazňuje, že arcibiskupi vychádzali z mojej analýzy. Mohlo by mi to síce imponovať, ale otcov arcibiskupov a celý tím odborníkov subkomisie to môže urážať, akoby boli odkázaní na Chromíka. Pravdou je, že svoju analýzu som napísal potom, ako som si prečítal článok na Postoji. Práve tento článok, ktorý preferoval najmä jednu stranu (minimálne poskytnutím výrazne neproporcionálneho priestoru)  a tvrdil, že dôvody na zákaz sú nejasné, bol pre mňa impulzom, aby som si knihy cez víkend prečítal a napísal analýzu. Chcel som totiž vedieť, čo otcom arcibiskupom mohlo vadiť (a či sa z nich niekto nesnaží vyrobiť „bigotov“). Ak používame ten istý katechizmus muselo dôjsť k istej zhode. Stanovisko som následne našiel zverejnené na stránke Združenia katolíckych škôl Slovenska.  Subkomisia zasadala skôr a ako som sa dozvedel stanovisko bolo podpísané otcom arcibiskupom Boberom oveľa skôr ako vznikla moja analýza. Tvrdenia, že stanovisko arcibiskupa Bobera preberalo dôvody z mojej analýzy je nepravdivé.

JUDr. Mgr. Anton Chromík, PhD.

predseda

Aliancia za rodinu